Čas hrdinov

Rieka a lesná cesta sa vinuli vedno ako zaľúbené užovky. Hoci sa už dávno zotmelo, čiernovlasý jazdec na statnom vraníkovi a veľký čierny vlk stále napredovali. Nemali žiadny zdroj svetla, ale oči im žiarili ako uhlíky v rozdúchanej pahrebe - vďaka kúzlam, ktoré im kolovali v žilách, obaja videli skoro ako vo dne.
Jazdec si podchvíľou vzdychol, zakaždým hlbšie a hlasnejšie. Vlk mu nevenoval pozornosť, nuž to napokon nevydržal. "Skratka? Toto?" Zohol sa pred konárom duba, ktorý sa snažil ponad cestu načiahnuť až nad kamenisté riečne koryto. Dubinu, bučinu a brezinu pozdĺž vody striedali na svahoch nad dolinou jedle, smreky, kde-tu borovice. "Si si istý?"
- Už som ťa niekedy viedol zlou cestou? - ozvalo sa mu v mysli.
Takto sa vlk dohováral - jeho myšlienky sa prenášali do cudzích hláv a budili v človeku dojem, že sa mu nevľúdne chrapľavé vrčanie rozlieva v mozgových záhyboch.
"Veď nevravím, že si zablúdil. Len pochybujem, že ušetríme nejaký čas, keď sa budeme trmácať cez túto divočinu, po odľahlých lesných prtiach."
- Nič sa neboj. Na Kančiu horu dorazíme o dva dni skôr, ako keby sme šli po kupeckej ceste. Chceš sa staviť?
"Nie."
- Lebo vieš, že prehráš. Vydrž ešte. Pred nami sú ľudské obydlia.
"Odkiaľ vieš?" Keď bolo treba, aj muž sa vedel s vlkom dorozumieť bez slov, iba myšlienkami. Teraz však nebolo treba.
- Necítiš
více informací a parametry